Katka

,,Viki! Vstávaj, ty spachtoš! Už je pol ôsmej!“

,,Bob, Jupiter a Peter, nechajte ma ešte chvíľu spať.“

,,Viki! To som ja Ady!“

,,Ach. Dobré ráno, Ady. Koľko je hodín?“

,,Už je pol ôsmej. O deviatej odchádza vlak.“

,,Čože?! Rýchlo, musíme sa ísť prezliecť a umyť!“

,,Ty sa musíš prezliecť a umyť. Vstala si posledná.“

,,Do kelu!“

,, ... dáme párky a uvaríme ich. Veď si z toho nič nerob. Radšej sa rýchlo obliekaj a nefrfli. O chvíľu sú ...“

,,Viki! Ady! Raňajky!“ zavolala mama

,,Chvíľu počkaj! Viki sa ešte musí prezliecť!“ odkričal mame Ady.

,,Dobre, ale nech ste o pätnásť minút dolu.“

,,Ok.“

O pätnásť minút boli v kuchyni a raňajkovali.

,,Tak čo? Ste pripravení ísť za strýkom Tiborom?“

,,Jasnačka, oci. Odvezieš nás na stanicu?“

,,Samozrejme. O ôsmej vyrážame. Asi hodinu nám potrvá, kým pôjdeme na stanicu.“

,,Ale oci,“ namietal Andy, ,,vlak odchádza o deviatej.“

,,Až o pol desiatej, synak. No. Už je o päť osem. Nastupujte, decká.

Hodinu sa viezli. Aby sa Viki a Ady nenudili, čítali Troch pátračov. Mali štyridsaťdeväť častí a spolu všetky knihy vzali so sebou.

,,Čo čítate?“

,,Ja čítam Tajomstvo Fantómovho jazera a Viki Tajomstvo Strašidelného zámku.“

,,Aha. Tie som čítal Sú dobré.“

,,To vieme!“ zvolali jednohlasne. ,,Inak by sme ich nečítali.“

Konečne prišli na stanicu.

,,Rád by som išiel s vami za Tiborom, ale mám prácu.“

,,Akú?“

,,Po prvé. Dobre viete, že som právnik. Po druhé. Ak si vezmem dovolenku, budem musieť ísť pomôcť starej mame v Poprade. A na štátny sviatok pomôžem mame.“

„Ok. Už je tu vlak.“

Oco pomohol dvom nezbedníkom dať kufre do kupé a rozlúčili sa.

,,Ahojte a majte sa dobre!“

,,Ahoj a pozdrav mamu.“

,,Pozdravím!“

Vlak sa už pohýnal.

Vlastne som vám zabudla povedať, odkiaľ idú. Idú z Vrútok. Takže to bude dlhá cesta.

,,Čo budeme robiť?“ spýtala sa Viki Adyho.

,,No predsa čítať Troch pátračov,“ odvetil jej Ady.

Po čase prišla do ich kupé jedna pani:

,,Čo robia také dve chutné deti vo vlaku úplne sami?“

,,Ideme k strýkovi Tiborovi do ...,“ začala Viki, ale Andrej jej skočil do reči:

,,Ideme k strýkovi Tiborovi do lesnej chaty. Je poľovníkom.“

,,Aha,“ povedala pani a odišla.

,,Prečo si mi skočil do reči a ešte si aj klamal?“

,,Na čo čítaš Troch pátračov, keď nič nevieš? Odkiaľ tá pani vedela, že sme sami? Prečo sa nespýtala, kde máme otca alebo mamu?“

,,Tak to neviem, ale musím uznať, že čítaš pozorne.“

Týmto sa to celé uzavrelo a čítali ďalej. O tri hodiny na to vošla do ich kupé žena, čo pracuje vo vlaku, ako napríklad letuška v lietadle. Prehovorila ostrou mexickou rečou:

,,Sedí tu seňor Andrej Krajský a seňoríta Viktórija Krajská?“

,,Áno. To sme my!“

,,Tu máte vašu poštu, seňor a seňoríta.“

,,Ďakujeme.“

Keď žena odišla, Viki povedala:

,,Otvor to!“

,,Dobre.“
Z obálky vykĺzol lístok: